Jakaja była jaje rola? Piša Aleh Dziarnovič.
U pačatku maja 1529 u Jejšyšskuju vołaść Lidskaha pavieta pryjechaŭ sudovy vykanaŭca (decki) Vasil Bialanin.Jon musiŭ apytać śviedkaŭ pa sprečnaj majomasnaj spravie pamiž bajarynam haspadarskim Piatrom Sumarokam i paddanym jejšyšskim Sieńkam Ivaškavičam. Sudovyja orhany «prykazali jesmo Sumaroku i tamu Sieńku Ivaškaviču, aby napierad da tych śviedkaŭ nivodzin ź ich nie jeździŭ, ale kab jechali abodva z deckim».
Sumarok ža adprasiŭsia zastacca ŭ Vilni.
Jakoje było ździŭleńnie deckaha, kali pa šlachu ŭ Jejšyški jon spatkaŭ Sumaroka, «až jon ad śviedkaŭ jedzie». «Potym, kali śviedki pierada mnoju stali i chacieli pryznacca pa spraviadlivaści, Sumarok pačaŭ im havaryć«Dziela Boha, nie vydajcie mianie, a što vam abiacaŭ, toje dam, a vas u tym nie vydam», — pisaŭ paśla decki ŭ adnoj z knih Mietryki VKŁ. Lišnie kazać, što Piotra Sumarokpa-litoŭsku pierada mnoju i prasiŭ ich:
Hety vypadak pakazvaje, što ŭ XVI st. litoŭskuju movu ŭ VKŁ razumieli nie tolki etničnyja litoŭcy, ale iAle sudovaja dakumientacyja viałasia na «ruskaj» movie, navat da aficyjnaha zaćviardžeńnia jaje ŭ jakaści dziaržaŭnaj Statutami VKŁ 1566 i 1588.čynoŭniki-rusiny .
Možna kazać pra marhinalnuju rolu litoŭskaj movy ŭ VKŁ: Piotra Sumarok spadziavaŭsia, što vilenski čynoŭnik nie zrazumiejeAle zhadany vyšej vypadak śviedčyć i pra toje, što hetaja mova była realnym faktaram hramadskaha žyćcia Vialikaha Kniastva.pa-litoŭsku .
Mova sakretnych pierahavoraŭ
Cikavy prykład vykarystańnia litoŭskaj movy ŭ palityčnaj śfiery jość u liście vialikaha kniazia litoŭskaha Vitaŭta da polskaha karala Jahajły.Vitaŭt pryhadvaje, jak padčas Łuckaha źjezda manarchaŭ u 1429 impieratar Śviatarnaj Rymskaj impieryi Sihizmund pačaŭ ź Jahajłam havorku pra karaleŭskuju karanacyju Vitaŭta. Jahajła staŭ pahadžacca, a aściarožny Vitaŭt źviarnuŭsia da svajho stryječnika naŭmysna
Hruntujučysia na hetym vypadku, litoŭski historyk Arturas Dubonis śćviardžaje, što «vusny varyjant litoŭskaj movy staŭ adnoj z moŭ dypłamatyi va Uschodniaj i častcy Centralnaj Jeŭropy».
Ale ž Vitaŭt pierajšoŭ na litoŭskuju, kab jaho nie zrazumieli inšyja, zamiežnyja ŭdzielniki narady. Tut litoŭskaja mova vykonvała funkcyju, chutčej, kryptamovy.
Choć u samim Vialikim Kniastvie ŭ XV st. litoŭskaja vykarystoŭvałasia až da najvyšejšaha ŭzroŭniu. Kali z Krakava ŭ Vilniu prybyŭ novaabrany vialiki kniaź Kazimir Jahajłavič, miascovaja znać navučała haspadara litoŭskaj movie i zvyčajam. Padobna, dla maładoha karaleviča pieršaj ad naradžeńnia movaj była polskaja.
Ale
ŭžo da siaredziny XVI st. litoŭskaja vyjšła z užytku pry vialikakniaskim dvary.
Na palach katechizisaŭ
Pieršyja zapisyzapisanyja ad ruki na apošniaj staroncy vydadzienaj u 1503 na łacinie knihi dla śviataroŭ «Tractatus sacerdotalis». Heta kniha naležała franciškanskamu klaštaru ŭ Vilni, i aŭtar zapisu, chutčej za ŭsio, byŭ manacham. Misijaniery Ordena franciškancaŭ źviartali pilnuju ŭvahu na vykarystańnie moŭ roznych etničnych supolnaściaŭ dziela ich katechizacyi.pa-litoŭsku ŭ VKŁ adnosiacca da pačatku XVI st. Najstaražytniejšy — teksty paŭsiadzionnych malitvaŭ,
Jašče adzin karotki litoŭski zapis, zrobleny pamiž 1530 i 1579 hadami ŭ zborniku łacinskich kazaniaŭ, vierahodna, naležyć probašču kaścioła Sv. Maryi Mahdaliny.Značyć, litoŭskaj movaj karystalisia i śviatary kaściołaŭ, dzie ŭ kazaniach mahła hučać litoŭskaja mova. Tak, u 1511 karol i vialiki kniaź Žyhimont u svaim rasparadžeńni namieśniku Žyžmarskamu zahadvaŭ «u tym kaściole žyžmarskim mieć kapłana, jaki b umieŭ
Usie zhadanyja prykłady tyčacca relihijnaj śfiery. Polski historyk Hžehaž Błaščyk, analizujučy vykarystańnie roznych movaŭ u VKŁ, robić vysnovu,
što litoŭskaja mova «nie mieła šansu na isnavańnie jak dziaržaŭnaj».A litoŭski historyk Antanas Tyła, kažučy pra adkrytaść VKŁ jak dziaržavy, adznačaje, što «ale ž jano zanadta mała kłapaciłasia pra zachavańnie i raźvićcio etničnaj kultury litoŭcaŭ».
Vielič «Małoj Litvy»
Biełaruski knihadruk pačaŭsia z «Psałtyra» Skaryny ŭ 1517, litoŭski — z «Prostych słovaŭ katechizisa», vydadzienych Marcinam Mažvidasam u 1547 u Karaleŭcy.Pieršyja litoŭskija knihi byli padrychtavanyja pratestantami i drukavalisia ŭ luteranskaj Prusii pry padtrymcy hiercahskaj ułady, ź jaŭnaju metaju katechizacyi miascovych litoŭcaŭ. Historyk Jurate Kiaŭpienie adznačaje: «Dadzieny Mažvidasam impuls nie znajšoŭ vodhuku ŭ VKŁ». Sučasnaja litoŭskaja litaraturnaja mova maje mocny adbitak movy litoŭcaŭ «Małoj Litvy».
Zatoje ŭ VKŁ pačynajuć vydavacca važnyja dla narmalizacyi movy słoŭniki. Pieršy,
Charakternaja rysa: aŭtary litoŭskich vydavieckich inicyjatyŭ publična abhruntoŭvali matyvy svajoj dziejnaści. Tak, śviatar i aśvietnik
Mikałojus Daŭkša ŭ pradmovie da adnaho z vydańniaŭ piša pra patrebu abarony rodnaj movy. Mienavita movu Daŭkša ličyŭ nieabchodnaju ŭmovaju isnavańnia naroda i atajasamlivaŭ jaje z razumieńniem Radzimy.Žyvaja mova haradoŭ
U dziaržaŭnych aktach siaredzinyPraŭda, kancylaryja Uładzisłava IV padrychtavała ich, chutčej za ŭsio, na łacinie, a na litoŭskuju movu pierakłała Pruskaja kancylaryja. Jak bačym, i hetyja litoŭskamoŭnyja inicyjatyvy sychodzili z pruskaha boku. U kancylarskich ustanovach VKŁ tak i nie ŭźnikła nivodnaha akta, całkam stvoranahaXVI–XVII stst. traplajucca cełyja litoŭskija frazy, zapisanyja kirylicaj. A za časami karala Uładzisłava IV Vazy źjaŭlajucca dva litoŭskamoŭnyja ŭniviersały 1639 i 1641, jakija pašyralisia ŭ Prusii.
Zatoje
mahdeburhskaja dakumientacyja śviedčyć, što ŭ haradskim žyćci Koŭna i Vilni ŭ XVI st. litoŭskaja była adnoj z movaŭ vusnaj kamunikacyi.Vilenski vilkiur (haradski statut) u 1551 pastanaŭlaŭ, kab vyklik na sud i vyrak suda abviaščaŭsia «
Niaviedańnie litoŭskaj navat stała pryčynaj adstaŭki ŭ 1538 łaŭnika Kovienskaj mahdeburhii niemca Andreasa Vojta.
Stahodździe lemantaroŭ
Na XVII i XVIII st. prypadaje čas masavaha vypusku litoŭskich lemantaroŭ.Pieršy mieściŭsia jašče ŭ Katechizisie Mažvidasa. Druhi litoŭski lemantar byŭ častkaju katechizisa, vydadzienaha znoŭ ža ŭ Karaleŭcy ŭ 1690 za hrošy Ludviki Karaliny Radzivił — pradstaŭnicy Biržanskaj kalvinskaj haliny kniaskaha rodu VKŁ. Jašče adzin byŭ vydadzieny ŭ Karaleŭcy ŭ 1708 dla luteranskich škoł Prusii.
U Vialikim Kniastvie spaźnialisia. Majucca źviestki, što ŭ Vilni ŭ drukarni franciškanaŭ u 1752 byŭ vypuščany lemantar žmudski, ale jon nie zachavaŭsia. Pieršy viadomy, «Navuka čytańnia piśma polskaha dla małych dzietak», byŭ vydadzieny ŭ Vilni pamiž 1759 i 1761. Jon byŭ zaryjentavany na navučańnie asnovaŭ litoŭskaj movy ŭžo polskamoŭnych litvinaŭ i sistematyčna pieravydavaŭsia. U vydańni 1783 ź jaho była vyklučanaja polskaja častka. Nadalej lemantar nazyvaŭsia «Navuka čytańnia piśma litoŭskaha dla małych dzietak».
Na praciahu 1776–1790 u Akademičnaj (univiersiteckaj) drukarni štohod vydavalisia hetyja lemantary nakładam ad 325 da 2350 asobnikaŭ. Takoje pašyreńnie było sapraŭdnym pośpiecham litoŭskaj adukacyi.
Dziaržaŭny ž miechanizm VKŁ i Rečy Paspalitaj byŭ bolš kansiervatyŭny. Patrebna było niejkaje ŭzrušeńnie, kab dziaržaŭnyja instancyi pačali vydavać akty i ŭniviersałyI takoj padziejaj stała Kanstytucyja 3 maja 1791, tekst jakoj u VKŁ pierakładajecca ŭžopa-litoŭsku .
U čym ža pryčyna taho, što litoŭskaja mova zdoleła tolki ŭ kancy XVIII st. dasiahnuć uzroŭniu movy aficyjnych aktaŭ?
Mnostva dyhłasij
Hutarkovaja litoŭskaja mova ŭ ChJaje prychilniki zajmali najvyšejšyja pasady, a dziaki i pisary litoŭskaha pachodžańnia niepasredna ŭpłyvali na farmavańnie moŭnaj kultury Kancylaryi VKŁ. Heta jany pakinuli lituanizmy ŭ aktach, pisanychV–XVI stst. u VKŁ žyła nie tolki siarod sialanaŭ.
Ale
ŭ šmatetničnym i šmatkulturnym hramadstvie VKŁDyhłasija — heta stan, kali ŭ hramadstvie isnujuć dźvie movy, jakija vykarystoŭvajucca ŭ roznych funkcyjanalnych śfierach. Etničnyja litoŭcy, doma razmaŭlajučyXV–XV II stst. isnavała moŭnaja situacyja «mnostva dyhłasij».
Litoŭcy, niahledziačy na pieryjady zaniapadu i abmiežavańniaŭ, pranieśli svaju movu praz stahodździ.I dasiahnieńni ŭ knihadrukavańni XVI — XVIII stst., i abmiežavańni ŭ publičnaj śfiery
Kamientary